Olašskí Rómovia sa od ostatných Rómov líšia, preto im treba pomáhať inak

Klobúky a veľké fúzy u mužov, ženy v dlhých sukniach so zlatými náušnicami a niečo ozaj výhodné na predaj. Olašskí Rómovia stelesňujú niektoré z klasických stereotypov o Rómoch na Slovensku. Žijú medzi nami, no vieme o nich žalostne málo. Zaslúžia si však osobitnú pozornosť, a to aj pri tvorení štátnych politík.

Pod národnostnými menšinami na Slovensku si najčastejšie predstavíme pomerne homogénne skupiny. Maďar zo Senca a Maďar z Kráľovského Chlmca (340 kilometrov vzdušnou čiarou od seba a o dosť dlhšie autom) majú mnoho spoločného: hovoria totožným jazykom, sledujú rovnaké médiá, uznávajú rovnakých básnikov. Toto však u Rómov, ktorí tvoria najheterogénnejšiu menšinu v republike, neplatí.

Olašskí Rómovia sú azda najšpecifickejšou skupinou aj v rámci tejto množiny. Tvoria približne iba päť percent Rómov na Slovensku (okolo 20-tisíc ľudí). Kým ostatné skupiny Rómov („starousadlíci“) na naše územie prichádzali minimálne od 14. storočia, oni na územie dnešného Slovenska prišli až v 19. storočí (z Rumunska). Sú preto osobitou subetnickou skupinou, ktorá sa vyznačuje zachovaním tradičných noriem, špecifických spôsobov správania, sústavou jedinečných obyčají vo svojom spoločenstve do súčasnosti. Ich spoločenstvá sú často prísne hierarchické – každý vie, kde je jeho miesto a čo sa od neho očakáva. Navyše, olašský dialekt rómčiny je iný ako ten, ktorý používajú starousadlíci, pričom starousadlíci používajú vo veľkom počte aj slovenčinu a maďarčinu. Navzájom si preto nie všetko rozumejú, i keď hovoria rómčinou.

Kočovanie a snahy „zhora“ o jeho ukončenie (ktoré boli zavŕšené zákonom v roku 1958) mali značný vplyv na ich životný štýl a stratégie. Usídlili sa prevažne na juhozápade krajiny, v Nitrianskom a Trnavskom kraji. Už počas kočovania sa živili najmä obchodom – „kšeftovaním“. Po usadení postupne prešli od obchodovania s koňmi k predaju rozličného tovaru na trhoch a jarmokoch. V poslednom čase je badať krízu v takomto spôsobe obživy, čo si začínajú uvedomovať aj samotní olašskí Rómovia a objavuje sa tu priestor na podanie pomocnej ruky. Ostáva však prísna hierarchickosť komunity a tiež celková uzavretosť, ktorá sa Olašským Rómom pripisuje a ktorá možno stojí za tým, že im doposiaľ nebola venovaná pozornosť.

Štátne politiky zamerané na integráciu Rómov sú dlhodobo formované najmä problémom najhlbšej chudoby segregovaných osád. Olašské komunity pritom unikajú pozornosti – i keď žijú v takmer 150 obciach a mestách na Slovensku. Vytvára to sériu komplikácií. Po generácie odovzdávané zvyky týchto komunít často spôsobujú nezáujem rodičov o formálne vzdelávanie ich detí, čo trápi nielen učiteľov, ale napokon aj samotné deti.

Olašské komunity sa izolujú od miestneho spoločenstva (toto platí aj naopak). Namiesto spolunažívania tak vznikajú trecie plochy a konflikty vo verejnom priestranstve a umelo vznikajú bytovky a ulice obývané touto komunitou mimo miest, ďaleko od ostatných. Miestna samospráva je často bezradná a oporu nenájde ani v štátnych politikách. Táto bezradnosť potom spôsobuje kriminalizáciu tejto témy, a namiesto integračných prináša poriadkové riešenia.

Logika našich integračných opatrení je totiž takáto: v spolupráci s obcami ponúkať pomocnú ruku najslabším na individuálnej báze. Pracovať s nimi, motivovať ich, hľadať prácu, postarať sa o úspech ich detí v škole a tak vylepšovať životné podmienky. Tieto opatrenia (ak sú dobre vykonané) fungujú, o čom svedčí aj úspech tuctov obcí a miest po celej krajine, v ktorých došlo k výraznému vylepšeniu životných podmienok miestnej marginalizovanej komunity. Tento prístup však nefunguje v hierarchickom prostredí olašských komunít, kde sa úspech musí rodiť v spolupráci s komunitou, nie len s jednotlivcami.

Ak chceme byť úspešní v práci s olašskými komunitami, potrebujeme zmeniť naše rozmýšľanie. Musíme sa zamerať na budovanie silných kontaktov priamo v komunitách a spoliehať sa na ne aj pri výkone opatrení. Naši terénni pracovníci musia absolvovať špeciálne tréningy, aby lepšie rozumeli prostrediu, v ktorom pracujú, a aby sa v ňom vedeli zorientovať. Zároveň je potrebné vytvoriť pracovné miesta pre ľudí, ktorí priamo pomôžu komunite (asistenti v škole, občianske hliadky a pod.) a zamestnať na týchto pozíciách ľudí z ich komunity, a to aj v prípade, ak  nemajú diplom z vysokej školy. Na konkrétne návrhy je potrebné sa pozerať ich pohľadom a v čo najväčšej možnej miere rešpektovať ich vnútorné nepísané pravidlá.

Od roku 2018 sme na našom úrade vytvorili kapacity pre napredovanie v tejto agende. Kontaktujeme obce, budujeme dôveru v komunitách a začali sme aplikovať niektoré praktické riešenia. Nemôžeme si totiž dovoliť luxus ďalšej pasivity v tejto otázke. Dekády stačilo hovoriť, „Róm bude iba Róm“, ale to je veľmi zjednodušené vnímanie. Hovoríme o vysoko rozmanitej skupine, ktorá potrebuje rozličné nástroje a prístupy na miestnej úrovni. Je to jediná cesta k vytvoreniu pokojného spolunažívania v týchto regiónoch.

Autori: Ivana Šusterová, Ábel Ravasz

Prvýkrát publikované v Denníku N, 5. apríla 2019: https://dennikn.sk/1434351/olasski-romovia-sa-od-ostatnych-romov-lisia-preto-im-treba-pomahat-inak/